Nitriansky kraj na obete holokaustu nezabúda

Spomínať a nezabúdať

Jeden z tohtoročných posledných príjemných letných dní tvoril 11. septembra scenériu tradičnej tryzny za obete holokaustu z Nitry a okolia na židovskom cintoríne na sídlisku Klokočina. Zišli sme sa vzdať úctu obetiam vojnového besnenia, ktorých popol nespočíva v rodnej zemi. Na pozvanie Židovskej náboženskej obce v Nitre prišli mnohí, z mesta, z okolitých náboženských obcí, priatelia, známi.

Monumentálny pamätník, ktorý tu stojí od roku 1951, je miestom na zamyslenie, spomínanie a apel, aby sa hrôzy druhej svetovej vojny už nikdy nezopakovali. Tohtoročná výzva je o to hlasnejšia, že moloch vojny rozťahuje svoje osídla neďaleko našich hraníc. Je zrozumiteľná všetkým, či už odznela v tradičnej modlitbe v podaní rabína Zeva Stiefela, slovách renomovaného historika Dr. Milana Beleja, príhovore primátora mesta Nitry Mareka Hattasa či Igora Rintela, podpredsedu ÚZŽNO v SR. Čím ďalej sa vzďaľujeme od udalostí, ktoré sa udiali pred vyše osemdesiatimi rokmi, tým viac si uvedomujeme, že slová, ktoré kážu nezabúdať, nestrácajú svoj význam a dokazujú, že tí, na ktorých spomíname, žijú s nami ďalej.

Starobylá Nitra je podľa dochovaných písomných pamiatok jednou z najstarších lokalít so židovským osídlením na území Slovenska. Naši predkovia tu v oblasti pod Zoborom žili už v 11. storočí. Roky rozkvetu komunity a jej tragédií sa striedali podľa politickej situácie v Európe. Židia boli vydaní napospas svojvôli panovníkov, náladám vo svojom okolí. I keď holokaust počas druhej svetovej vojny nemá obdoby a ľudskému umu sa niekedy prieči prijať neľudské fakty, i po rokoch vychádzajú na povrch udalosti a situácie, ktoré dokresľujú tieto tragické časy...

Sila priateľstva

V lete tohto roku, presnejšie 30. júna, sa v obci Veľký Cetín neďaleko Nitry, konala nevšedná udalosť. Odhalili tu pamätník dvadsiatim židovským obyvateľom, ktorí zahynuli počas holokaustu.

Iniciátorom a realizátorom tohto počinu bol ostrihomský kňaz László Kiss-Maly, rodák z Veľkého Cetína. Keď sa vrátil z púte k Čiernej madone v Poľsku a z prehliadky koncentračného tábora Osvienčim, spomenul si na slová svojej matky Márie, ktorá počas celého svojho sedem desaťročí trvajúceho života nosila v srdci smútok za svojou malou detskou kamarátkou Eli zo židovskej rodiny...keď v roku 1944, za asistencie žandárov s kohútím perom na prilbe, nakladali cetínskych židov na konský povoz, Eli napriek hrozbám a kriku z voza zoskočila a objala svoju kamarátku, akoby tušila, že sa s ňou lúči navždy...do obce sa nevrátil ani jeden z deportovaných...Marika a Eli mali v tom čase 10-11 rokov...

Pamätník s vyobrazením vojnovej situácie, ktorý venovala rodina kňaza na pamiatku malej Eli a ostatných židov z Veľkého Cetína s prosbou o odpustenie, dnes stojí na dvore krásnej modernej škôlky. Na tomto mieste býval starý dom, kde dakedy bývala židovská rodina. Symboly, ktoré netreba vysvetľovať...

Dnes som tam bola, v mene našej náboženskej obce...pokochala som sa krásnou záhradou, hotovým rajom pre deti...na pamätník položila kameň pomaľovaný našimi vnúčatami...a žltý venček...česť pamiatke obetí!