Ústredný zväz židovských náb. obcí

Silný príbeh o sile osudu a náhody píše Alexander Potok

11.09.2022

Staré knihy. Aj ony majú svoje osudy, podobne ako ľudia. Iba s tým rozdielom, že knihy o svojich osudoch mlčia. Niekedy sú však osudy týchto kníh také neuveriteľné, že stojí zato ich vyrozprávať.

Kniha o ktorej bude reč, bola vlastne učebnicou hebrejského jazyka pre deti. Vyšla v roku 1936, v kľudnom medzivojnovom období. No 2. septembra roku 1944, keď mala byť venovaná ako dar ku šiestym narodeninám malému židovskému chlapcovi z Nitry - Willimu Krausovi, bola už celkom iná doba.

Venovať mu túto knihu mal v úmysle hlavný nitriansky neologický rabín Dr. Alojz (Eliezer) Schweiger, blízky priateľ rodiny Krausovej. Dokonca mu už do knihy napísal aj venovanie v hebrejskom jazyku. Avšak k odovzdaniu knihy z neznámych príčin už nedošlo.

Bolo to v čase vpádu nemeckej armády na Slovensko, ktorá mala potlačiť Slovenské národné povstanie. Pre zbytok Židov, ktorí sa tu ešte nachádzali, to malo zdrvujúce následky. S okamžitou platnosťou prestali platiť všetky výnimky spod deportácií a začal sa na nich nemilosrdný hon. Obe rodiny - Schweigerová i Krausová, mali taktiež platné výnimky. Rabín Schweiger býval so svojou manželkou v Nitre, rodičia Williho Krausa a ich dcéra Hanna žili z preventívnych dôvodov už niekoľko mesiacov v dedinke Cabaj pri Nitre.

Obe rodiny čakal neľahký osud. Dňa 7. septembra sa odohrala divoká razia na zbytok Židov, čo sa ešte nachádzal v Nitre a okolí. Rodinu rabína Schweigera prepadli gardisti a odvliekli do tábora v Seredi. Ich ďaľší osud bol tragický. Z tábora ich zakrátko transportovali priamo do Osvienčimu, kde zahynuli. Rodina Krausová, žijúca v Cabaji, bola pred touto raziou včas varovaná a pod rúškom noci sa presunula do vopred pripraveného úkrytu. Po viacmesačnom ukrývaní na rôznych miestach sa im podarilo prežiť všetky útrapy a dožili sa oslobodenia. Neskôr, v roku 1949 emigrovali do Izraela.

V roku 2009 mi zavolali z bratislavskej ŽNO, že istá pani z Izraela, pochádzajúca z Nitry, píše knihu o záchrane svojej rodiny počas holokaustu a chce v nej písať aj o nitrianskom hlavnom ortodoxnom rabínovi S.D.Ungarovi. Pýta sa, či by jej mohli poskytnúť jeho fotografiu. Nakoľko som predtým tiež napísal do novín Kehilat Bratislava článok o rabínovi Ungarovi, mojom kvatterovi, pochopiteľne ma zaujímali informácie o ňom.

Kniha krátko nato vyšla v hebrejčine, pod názvom "NITRA ŠELI" (MOJA NITRA) a jej autorka, pani H. Kehat, ju poslala aj do bratislavskej ŽNO. Knihu som si zapožičal a zistil som, že pani Heli Kehat sa predtým vlastne volala Hanna Krausová a jej brat, Benjamin Zeev Kedar, emeritný profesor histórie na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, sa pôvodne volal Willi Kraus. Chcel som sa od autorky knihy dozvedieť ďaľšie informácie a požiadal som ŽNO o jej e-mailovú adresu. Nasledovala zaujímavá dlhoročná korešpondencia.

V polovici roku 2017 sa mi po veľmi dlhom čase náhodou dostala do rúk jedna z mojich prvých učebníc hebrejského jazyka z detstva. Pri prezeraní obrázkov a príslušných textov sa mi obnovili spomienky na detstvo, keď som sa oboznamoval s novým, neznámym jazykom. Moju pozornosť upútal ručne písaný hebrejský text na prvej strane, so zaujímavým dátumom 2. september 1944. Učite som si text všimol aj pri mojom prvom kontakte s učebnicou, no vtedy som z pochopiteľných príčin ešte hebrejský jazyk neovládal a preto som textu nevenoval pozornosť. Tentokrát som na tom s hebrejčinou lepšie, takže som sa začítal do textu. S prekvapením som zistil, že ide o venovanie:

Na pamiatku!       S B-žou pomocou.

K narodeninám žiakovi Benjaminovi Zeev Krausovi, Nitra, v predvečer svätej soboty dňa 13. Elulu, roku 704, s pocitom lásky a požehnania.

Eliezer Schweiger

hlavný rabín Nitra, 2. sept. 1944

Williho Krausa. Ako sa mohla táto kniha dostať ku mne? Ako to, že sa vo víchrici vojnových udalostí vôbec zachovala? To boli otázky, na ktoré som nevedel odpovedať.

Poslal som kópiu venovania a obalu učebnice pani Kehat, ktorá následne informovala svojho brata. Obaja mi odpísali, že sa na knihu vôbec nepamätajú. To ma utvrdilo v domnienke, že knihu pre náhlu dramatickú udalosť už rabín Schweiger nestihol doručiť. Tou dramatickou udalosťou bol vpád nemeckej armády na Slovensko. Táto situácia pochopiteľne vytvorila iné priority.

Je možné iba predpokladať, že knihu stihol podobný osud ako osud všetkých kníh, ktoré zostali po odvlečených rodinách. Vzhľadom na svôj špeciálny obsah (učebnica hebrejčiny), pravdepodobne unikla rabovaniu - nebol o ňu záujem, tak ako o modlitebné knihy a fotografie, ktoré jediné zostali vo vyrabovaných bytoch.

Ako sa mohla kniha, zanechaná v byte rabína Schweigera dostať k nám? Osud chcel aby sa tak stalo a ja som pochopil, že teraz je už len na mne, aby som túto vzácnu knihu - starú učebnicu, ktorá prežila vojnové besnenie, odovzdal tomu, komu bola určená. Knihu som poslal emeritnému profesorovi Benjaminovi Zeev Kedarovi (pôvodne Willimu Krausovi) do Jeruzalema.

Kniha nakoniec splnila svoje poslanie. Na svojej kľukatej ceste mi pomohla s výučbou hebrejčiny a po 73 rokoch sa predsa len dostala do rúk tomu, komu bola s láskou venovaná. Rabín Schweiger by bol určite spokojný.

Alexander POTOK