Hlavný rabín mesta Jeruzalem Tibor Weiss bol nielen v židovskom svete pojem. Bol vlastne posledným významným rabínom so slovenskými koreňmi z generácie, ktorá zažila slávnu dynastiu Soferovcov a ušla pred holokaustom.

........ A nielen to. Jeho slovo malo obrovskú váhu.

Ako s najvyššou autoritou v komunite Haredi sa s ním radili miestni náboženskí vodcovia a dokonca za ním prišiel po radu aj najvyšší predstaviteľ Európskej únie.

Inak bol rabín izolovaný od okolitého sveta a všetok čas venoval štúdiu Tóry. Dostať sa k nemu bolo pre bežného smrteľníka prakticky nemožné.

Rabimu hovorili aj svätý muž.

Jeho život bol plný dramatických zvratov. Pochádzal z Pezinka, kde žil do svojich 12- tich rokoch. Keď v roku 1939 vypukli protižidovské násilnosti, jeho rodičia ho poslali do Bratislavy, kde sa ho ujala ortodoxná obec. Vtom čase začal funkcionár bratislavskej ortodoxnej obce Aron Grünhut organizovať detský transport do Anglicka. Malý Tibor však presiahol vekovú hranicu. Nakoniec sa uvoľnilo jedno miesto vo Wintonovom vlaku. Vtedy prišiel za Grünhutom rabín Weissmandl a povedal mu: "Mám tu chlapca, ktorého treba zachrániť". "Každého treba zachrániť", odpovedal mu Grünhut. Weissmandl pokračoval: "Tento chlapec je výnimočný. Veľmi mi záleží, aby bol zachránený." A to bol Tibor.

V Anglicku sa dostal do nežidovskej rodiny, ale naďalej dodržiaval šabat a jedol kóšer stravu. Jeden zo skupiny detských utečencov spomínal, že kým ostatní chlapci hrali vonku futbal, Tibor sedel vnútri a modlil sa.

Väčšinu života strávil už pod menom Yitzchok Tuvia Weiss v Londýne, vyučoval na ješive a viedol ortodoxnú obec, ktorú dnes vedie potomok veľkého rabína Chatama Sofera a potom v Antverpách, kde slúžil ako hlavný rabín miestnej ortodoxnej židovskej komunity. Až v roku 2004 ho povolali na vyprázdnený rabínsky stolec do Jeruzalema.

Stretli sme na jeseň roku 2016. V jeho dome v ultraortodoxnej štvrti Jeruzalema Givat Moshe. Bolo to nezvyčajné stretnutie. K rabimu som prišiel aj so synom Arona Grünhuta, ktorému Tibor vďačil za svoj život. Tento navonok neprístupný rabín a učenec odsunul zo stola náboženské knihy a privítal nás s milým úsmevom. Bol otvorený a veľmi ľudský. Spomínal na rodičov, ktorých zavraždili v koncentračnom tábore, aj na záchranu seba a svojich dvoch bratov, ktorí prežili strastiplnú cestu dunajským parníkom do Palestíny. Sem tam rozprával lámanou slovenčinou a plynulo prešiel do angličtiny alebo jidiš, ktorou hovoria všetci v jeho komunite. Najviac mu záležalo na záchrane židovských hrobov na dnes už neexistujúcom cintoríne v jeho rodnom Pezinku. Na koniec návštevy nám rabín požehnal.

S uznávaným rabínom Weissom, ktorý zomrel vo veku nedožitých 96 rokov, sa v Jeruzaleme rozlúčili desaťtisíce jeho stúpencov. Pochovali ho na najvýznamnejšom židovskom cintoríne na Olivovej hore. Naposledy sa v takom veľkom počte zišli ortodoxní židia pred siedmimi rokmi na pohrebe uctievaného rabína Samuela Wosnera, ktorého rodina pochádzala z južného Slovenska.

Martin Mózer

(Autor je režisérom dokumentárneho filmu Aron Grünhut - Srdcom záchranca)